Z histórie stredoveku obce Radoľa
V XIII. storočí do vzniku budatínskeho panstva bola Radoľa súčasťou panstva varínskeho (starohradského). Patrila Balašovcom (Balassovcom), potom krátko Matúšovi Čákymu Trenčianskemu (v r. 1321 do svojej smrti toho istého roku).
V ďalšom období sa dostala pod kráľovský erár k hradu Strečno. V r. 1429 sa ako majiteľka obcí panstva Budatín a tým aj Radole stáva kráľovná Barbora, druhá manželka kráľa Žigmunda Luxemburského, ktorá ho v r. 1432 dala do zálohu liptovskému Pongrácovi. Od Strečna panstvo vyňal kráľ Žigmund a od roku 1439 vlastnil panstvo Budatín rod Hatnai z Hatného. Po smrti Rafaela z Hatného sa dedičom stal neplnoletý Juraj, ktorého nevlastný otec a poručník, manžel vdovy po Rafaelovi Alžbety (rod. Podmanickej), Gašpar Suňog z Jasenice donáciou z r. 1487 získava spolu so svojím bývalým bratom Mojžišom dedičný podiel na budatínskych majetkoch. Svoj zámer o získanie panstva rozširuje zmluvou z r. 1504, podľa ktorej v prípade smrti Juraja z Hatného, respektíve Gašpara Suňoga stáva sa dedičom majetku druhá strana.
Po smrti posledného hatnaiovca Juraja prechádza celé budatínske panstvo do vlastníctva rodu Suňogovcov a uplatňovanie nárokov príbuzných Alžbety - Podmanickovcov na dlhé stáročia ovplyvnili vývoj tejto časti severozápadného Slovenska, obzvlášť na Kysuciach, a teda aj v Radoli.
Aby sme si utvorili obraz o veľkosti obce, uvádzam ako kronikár údaje historika Richarda Marsinu:
- Radoľa 1598: 10 domov
- Radoľa 1658: panský majer sa rozširoval, kaštieľ prestaval. Patrili k nemu pivovar, mlyn, píla, 6 valašských hospodárstiev, panské stajne, rybníky, ovocné záhrady, chmeľnica.
- Radoľa 1720: 13 daňovníkov, z toho 11 želiarov.
- Radoľa 1784: 50 domov, 51 rodín, 351 obyvateľov.
- Radoľa 1828: 53 domov a 558 obyvateľov.
- Radoľa 1850: 542 katolíckych obyvateľov.
- Obec Radoľa po vzniku I. ČSR (1918 - 1938) podľa sčítania zo dňa 21. augusta 1919 mala 79 domov, spolu 446 obyvateľov (201 mužov a 245 žien). Všetci obyvatelia sa hlásili k národnosti slovenskej a všetkých 446 obyvateľov bolo rímsko - katolíckeho náboženstva.
- Radoľa 1970 mala 302 domov a 1346 obyvateľov.
- Radoľa 1993 po osamostatnení na základe referenda sa odčlenila od Kysuckého Nového Mesta a mala 1352 obyvateľov. Jej kataster má 670 hektárov. (v r. 2001 prebehlo nové sčítanie obyvateľstva - pozn. kronikára).
Radoľa bola do roku 1960 obcou a štátoprávne patrila do okresu Kysucké Nové Mesto. V r. 1973 bola Radoľa aj s Budatínskou Lehotou administratívne pričlenená ku Kysuckému Novému Mestu ako jeho "miestna časť".
V roku 1993 sa od Kysuckého Nového Mesta odčlenila a je samostatnou obcou.
Región Kysúc bol predmetom sporov nielen panstiev Strečna a Budatína, ale spory o majetok boli aj medzi Strečnianskym a Starohradským panstvom, ako aj majetkoprávnych sporov Budatína a Bytče, hoci nemali väčší charakter. O územie Kysúc (najmä horných) sa sporilo aj susedné Sliezsko. Tieto spory prestali až na konci 18. storočia po stanovení definitívnej štátnej hranice.
V 30. a 40. rokoch okrem Podmanickovcov sa podieľali na tvorbe feudálnych domínií s našimi Kysuciami aj Kostkovci. Obidva rody viedli tiež medzi sebou zápasy o hospodársku moc. K sporom prispela aj valašská kolonizácia, ktorá zvýšila hospodársky záujem o územie Kysúc.
Sídlom Suňogovcov a Čákyovcov bol Budatínsky zámok s anglickým parkom, za ktorým sa vlieva Kysuca do Váhu. Typická Turris Budatin - románska okrúhla či valcovitá veža na obranu hradu, miesta, kde sa vyberalo mýto, stála už v roku 1321 (porovnaj tento letopočet s rokom 1332, ktorý považujeme za rok prvej písomnej zmienky o obci Radoľa).
Pomenovanie zámok je z novších čias. Budatín bol vodný hrad. V revolučných meruôsmych rokoch 1848 - 1849 bitke slovenských dobrovoľníkov s maďarskými honvédmi pod vedením Štúra a najmä Jozefa Miloslava Hurbana hrad sa ocitol v plameňoch. Zničený bol značne aj hradný archív s listinami viažucimi sa aj k našej obci Radoľa.
Posledný majiteľ hradu gróf Gejza Čáky vlastnil Budatín od roku 1906 do roku 1945. Bol aj posledným cirkevným patrónom Kysuckého Nového Mesta. Cirkevne patrila do farnosti v Kysuckom Novom Meste aj obec Radoľa. Nad sakristiou Farského kostola sv. Jakuba v Kysuckom Novom Meste je "dvojerb" rodín Huňadyovcov a Čákyovcov.
Práve čákyovský erb zobrazuje krvácajúcu hlavu Turka a napravo jazdca na koni s červenou zástavou. Nad týmto motívom sú tri hviezdy. V depozitári Kysuckého múzea v Čadci je zachovaná zástava Kysuckého Nového Mesta v zlato - červenom prevedení.
Na konci II. svetovej vojny (v roku 1945) obyvateľstvo zámok vyrabovalo a bývali tu vojaci Červenej armády. Zničené zariadenie, nábytok, poškodená budova vyhnalo grófov bývať do rodiny Miklošovcov na Zámockej ulici v Budatíne do roku 1960. Vtedy zomiera grófka Čákyová. Gróf aj s dcérou odišli do Francúzska. Vo vysokom veku 95 rokov (posledná fotografia je z roku 1973), 96 ročný gróf Čáky zomrel a pochovali ho v krypte kostola La Rochemillay (Nievre).
Po povojnovej obnove zámku tu sídli Považské múzeum, ktoré sa ako jediné v SR zameriava na vedecké dokumentovanie drotárstva a vystavuje prekrásnu stálu expozíciu drotárstva. Gróf Čáky bol milovníkom koní (ale aj pekných žien), ľúbil aj malé deti a poľovačky. Jeho dcéra poslala z príležitosti obnovenia zámku ďakovný list československému štátu.
Zámok je sčasti zariadený nábytkom baróna Poppera - nemecký bohatý občan, ktorý si barónsky titul spolu s lesmi i pílami kúpil. Barón býval v renesančnom zámku v Bytči, kde dodnes sídli Štátny archív Bytča s hodnotnými písomnosťami, napr. denník grófa Turzu, zápisnica zo súdu Juraja Jánošíka v Liptovskom Mikuláši. Naši občania by tam možno objavili aj faksimile listín, kúpno-predajných zmlúv, ktoré sa týkajú Radole a jej chotára.
